Ryby nemajú nohy. Ale škoda, že nevedia hovoriť

Stalo sa mi to pomerne málo ráz. Ale v prípade Rýb som sa po dočítaní chcela zahryznúť do knižky odznova.

„V tejto krajine som sa vždy cítil osamelo, vravel obrovskému čašníkovi, dočerta, človek tu má pocit, akoby ste tú prekliatu samotu vyrábali, akoby ju chrlili vaše sopky a odtiaľ sa šírila po celom svete.“

Pred štartom s touto knihou som si práve vravela, že nemám obdobie na čítanie pochmúrnych osudov. Preto mi je teraz záhadou, prečo som sa pustila do knihy od Islanďana o Islande a životoch Islanďanov. Čierna krajina, neľahký život, depresívne príbehy. Ale nebanujem. Napriek tomu som ju totiž zhltla a neostala deprimovaná. Skôr osviežená mnohými silnými myšlienkami.

Island má tri svetové strany: vietor, more a večnosť. V období od päťdesiatych rokov sa k nim pridala ešte štvrtá – americká armáda. Život ľudí sa prirodzene točil okolo mora. Potom však pobrežným mestám vzali kvóty na rybolov. Pobrežie zahádzali balvanmi kvôli bezpečnosti. A zmysel života, každodenná spätosť s morom, bol fuč. Deň závisel od nálady vetra. Fúkalo a snežilo a vy ste sa mohli ocitnúť v živom hrobe, kým si niekto nespomenul, že pod kopou naviateho snehu je strecha vášho domu. A aby toho nebolo málo, aj to jediné rozptýlenie a zdroj príjmov – Američanov na vojenskej základni – nakoniec vysťahovali z Islandu. Avšak pozor! Práve takéto tiesnivé podmienky vytvárajú tie najzaujímavejšie ľudské príbehy.

A tých je v tejto knižke niekoľko, keďže už jej podtitul hovorí o rodovej ságe. Práve fakt, že autor nám predstavuje osud viacerých generácií na pozadí menšieho úlomku z dejín ostrova, robí knižku tak výdatnú.

„Život, píše sa kdesi, je svetelný lúč, poškriabe temnotu a potom zmizne.“

Takým lúčom bol aj Ari. Hlavný hrdina sa po rokoch vracia na Island kvôli chorému otcovi, s ktorým v mladosti a vlastne aj dospelosti ledva prehodil pár slov. Jeho každodennosť žil so svojim najlepším kamarátom (rozprávačom príbehu) – práca v sušiarni rýb, na bitúnku, krásne dievča, literatúra a hudba. A prizma nezlomného a legendárneho starého otca – kapitána rybárskej lode – s ním žije doteraz.

Priznám sa. Zamyslela som sa, dala som si asi 15 štítkov k top myšlienkam, ktoré ma raz až k slzičke priviedli. Viete, keby som knižku čítala tak pred piatimi rokmi, bol by to pre mňa román o nejakých Islanďanoch. Teraz som to však vnímala ako reflexiu aj mojich vzťahov, každodenných starostí a lásky. Som zvedavá, čo si zo Stefánssonových slov vezmem o 10 rokov. Ku knižke sa vrátim alebo počkám na vydanie pokračovania Skoro tak veľký ako vesmír sám.

O láske píše krásne reálne, žiadne patetické útoky na čitateľa. Možno práve preto, že to od tejto knihy neočakávate, vás niektoré myšlienky priklincujú.

„Všetci hlboko vo vnútri nosíme sen o nepremožiteľnej láske, nič ju nerozpoltí, ten sen živí a posilňuje prúd populárnych pesničiek a filmov s ešte náruživejšímí bozkami, ich oheň rozhoví v každodennom živote, vzplanie, mení sa na dobrodružstvo. Stal sa obsah pesničiek, filmov a ľúbostných básní podvedome normou nášho života, vysokými horami, ktoré sa na nás môžu oveľa neskôr zrútiť aj so svojimi tieňmi, sklamaniami, životunebezpečnými balvanmi?“

Pekne vystihol aj to, že sa nám máli a chceme viac, hoci vedľa nás kráča človek, ktorý je najviac, čo potrebujeme.

„Prečo nám nestačí, že nás niekto miluje, čo iné vôbec ešte potrebujeme, prečo nám to nevylieči rany, alebo ich to neurobí aspoň znesiteľnejšími (...)? Snáď nám chýba sila, vytrvalosť, zbytočne sa nechávame obalamutiť jednoduchými cestami, rýchlymi riešeniami (...)?“

Pri niektorých častiach som mala pocit, že Stefánsson je žena na materskej dovolenke J.  Keď sa stane matkou, jej svet, ako píše, sa ohromne scvrkne a zároveň rozšíri donekonečna.

„Jedného dňa si do denníka poznačila: Musím sa naučiť lepšie a dlhšie si ich (deti)  vychutnávať, aby som z nich mohla čerpať silu, keď ma premôže únava. Potom sa budem menej sťažovať.“

Miestami kniha pôsobí akoby autor radil za sebou spomienky (myšlienky) jednoducho tak, ako mu prichádzali pod pero. Preto sa postupne dozvedáme, prečo bol Ariho starý otec v rodine taký velebený alebo pred čím Ari vôbec utiekol z dovtedajšieho života. Ale práve toto rozprávačstvo obohacuje gradáciu deja a prispieva k zbližovaniu sa čitateľa s hrdinom. Bola by to v celku vďačná predloha aj na sfilmovanie.

Na tému svedomia a prístupu k svetu sa autor „vyjašil“. Ťažko dávať k týmto myšlienkam komentár, čo poviete...

„Vytiahnuť na povrch všetky príbehy (...) bez ohľadu na to, aké je to občas náročné, ak sa totiž neodvážime spomenúť si, čeliť tomu, ak sa zháčime zoči-voči tomu, čo nás bolí, zraňuje, ponižuje, tak sme skončili. Alebo presnejšie povedané: nikdy sa nestaneme človekom, ktorým nám bolo predurčené sa stať. Staneme sa iba falošným obrazom.Plytkejšími, než sme mohli byť. Sklameme.“

Opäť som si po prečítaní povedala, že keby ju vzali do rúk viacerí ľudia a zamysleli sa, svet by bol možno lepší a krajší.

Autor: Jón Kalman Stefánsson

Názov: Ryby nemajú nohy

Rok vydania: 2016

Vydavateľstvo: Artforum

Prečítané v januári 2017

Tento príspevok používa afiliátne linky. Kúpou cez ne podporíte vznik ďalších článkov.