O tom, ako
bývalé režimy vnútorne ničili ľudí, by sa dalo písať stále. Ale toto bola
knižka, ktorá to posunula do ďalšej roviny. A to tak, že už nekrivdíte tým, čo
sa rozhodli pre spoluprácu.
Na hodine literatúry by som to možno nazvala „beletrizovaný
životopis“. Keby však na prebale knihy stálo toto plus meno Šostakovič, o ktorom
som vedela pramálo, ani by som neuvažovala prelistovať si to.
Ale... Stretlo sa zopár faktov, čo ma na Šume času zaujali, a to bolo
dobre. Po prvé to bol hlavne autor – jeho Pocit konca bol výborný a už dávnejšie
som si vravela, že treba siahnuť po Barnesovom ďalšom počine. Po druhé, Artforum
je v anotáciách dosť minimalistické, avšak tu sa im podarilo dať na obal
skutočnú upútavku (aspoň na mňa to zaúčinkovalo). Takže prečo stál čas strávený
na Šume času zato?
Pretože Barnes vyťahuje zo života jedného človeka veľa skrytého.
Šostakovič najprv zápasí s nevôľou moci, jeho diela sú zakázané. Čaká,
kedy ho od rodiny odvezú na výsluch, alebo možno rovno do tábora. Žije v neistote
a neustálom strese. V druhej časti knihy sa jeho život otočí iným
smerom a cestuje ako veľké meno do Ameriky. Avšak zastupujúc Stalinov
režim musí mnoho ráz schváliť kultúrne a umelecké (jemu sa bridiace) rozhodnutia
moci. Američania ho povzbudzujú nech využije slobodný svet, kde sa ocitol, a utečie.
Ale neodváži sa. A v poslednej časti, na sklonku života, keď nebolo
inej možnosti ako vstúpiť do strany, si uvedomuje, že „žil už dosť dlho nato,
aby bol zhrozený sám zo seba.“
„Nepredpokladal, že veci by sa prestali komplikovať, až smrť príde ako
definitívna úľava od života s tým svojím potupným futrálom.“
Barnes urobil zo životopisu skutočne hlboko siahajúci román.
„Umenie je šepot dejín počuteľný napriek rachotu času“ je niť, ktorou je zošitá
celá kniha. Pekná myšlienka, viac krát rozvedená, posunutá podľa hrdinovho
aktuálneho zmýšľania. Je toho však oveľa viac.
Ponúka pohľad na život človeka, ktorý je odhodlaný na
začiatku kariéry zachovať si vlastnú tvár a nebyť poplatný moci. Prechádza
si peklom – strach, poníženie, otupenosť a stav, keď už naozaj neexistuje
žiadne východisko. Napokon sa aj on musí prispôsobiť a spolupracovať, lebo
všetky ostatné možnosti sú len horšie. Svedomie a hrdosť už u neho aj
tak dávno neexistujú. Veď ho už beztak zabili tým, že ho nechali žiť.
„Aj irónia má svoje obmedzenia. Napríklad ste nemohli byť huncútskym
mučiteľom alebo huncútskou obeťou mučenia. Takisto ste nemohli zo šibalstva
vstúpiť do strany. Mohli ste vstúpiť do strany statočne alebo ste do nej mohli
vstúpiť z cynizmu: to boli jediné dve možnosti.“
Bola to jedna z kníh, ktoré posunuli moje názory.
Počúvame toľko o spolupracovníkoch a agentoch a vždy ich
odsúdime. Ale dalo sa vôbec oponovať, postaviť sa na opačnú stranu a zachovať
si svoj postoj? Veď ani teraz to nerobíme, keď nám nebeží o život. Nie je to
také očividné a na papieri opečiatkované, ale je to tak. Postavíme sa tam, kde
nám to prinesie úžitok, viac komfortu, menej problémov. Hoci sa tvárime, že sme
neoblomní v názore. Šostakovič sa snažil ako vedel a Barnes z jeho
života vyšťavil čerstvý nápoj aj pre dnešnú dobu.
Autor: Julian Barnes
Názov: Šum času
Rok vydania: 2016
Vydavateľstvo: Artforum
Prečítané v decembri
2016
Tento príspevok používa afiliátne linky. Kúpou cez ne podporíte vznik ďalších článkov.
Komentáre
Zverejnenie komentára