Pán spisovateľ je láskavým kritikom, hĺbavým filozofom, satirickým učiteľom, geniálnym psychológom.
Knihy je ťažko opísať. V každej sa stretáva niekoľko dejových línií, ktoré sú si protikladné, no zároveň dopĺňajú a podčiarkujú hlavnúmy šlienku. Spisovateľ opisuje postavy tak, že podľa gestikulácie poznáme suseda, podľa smiechu kamaráta, podľa bedákania mamu kolegyne. Jeho knihy sú plné nás. Preto sú natoľko reálne a blízke srdcu.
Príjemné čítanie.
Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa
Koho by to zaujímalo: Je to posledná kniha veľkého majstra. Kniha núti čitateľa, aby sa vpíjal očami do textu. Navádza na hĺbavé premýšľanie. Časté Prirovnania, prívlastky, metafory nám nastavujú zrkadlo, v ktorom sa črtá náznak ľudskej naivity a zlomyseľnej, za často agresívnej spupnosti. Každý si je predsa vedomý vlastnej dôležitosti, jedinečnosti. Je zložité a veľmi nepríjemné pripustiť, že celý svet je preplnený originálnymi ľudskými osudmi, ktoré sú si podobné.
Každé slovo je dôkladne vložené do vety, všetky vety patria k sebe, niet jedinej zbytočnej frázy, ktorá by trčala a zatienila ostatné. Kniha je jednoliaty celok napísaný akoby v okamihu, zároveň z nej cítiť pokoj a rovnováhu trpezlivého a neuponáhľaného písania.
„Dospelí sa medzi sebou radi častujú príbehmi. Je to mnemotechnická pomôcka, ako určité fakty a udalosti vpašovať do pamäti, svojej alebo cudzej, a zakoreniť ich tam.“
Knihu odporúčam všetkým bez ohľadu na vyznanie, národnosť, a názory celkovo. Nie som majster slova, takže na opis niečoho natoľko úhľadného môžem len ťažkopádne hľadať vo vreckách vhodné výrazy. Je to príbeh.... Je to krásny, veľavravný a horkasto-smutný príbeh.
Prvá veta spánku
Spisovatelia často hľadajú svoju cestu, hľadajú skúsenosti a chyby, hľadajú svoj talent, aby mohli písať veľdiela.
Pavel Vilikovský od samého začiatku šiel jednou cestou. Daná kniha nie je debut. Má však už svoje roky. Nie je dnešná. No čo ma však fascinuje, túto „nenovosť“ badať v knihe pri len drobných detailoch. Pri opise autobusu, oblečenia. Pár krát som sa pristihla, že čítam knihu ako film z 80tych rokov, všetko bolo jasné a farebné.
V knihe, aspoň podľa môjho skromného názoru, kriminálny dej ustupuje do úzadia, v popredí sú charakterové črty postáv a náhľad do života každej jednej postavičky, do každučkého osudu, ktorý prijal účasť v príbehu o vražde dievčiny.
Pes na ceste
nedá mi neuviesť kratučký úryvok z recenzie Alexandra Halvoníka z čias, keď Pes na ceste bol knižnou novinkou:
"Posledný Vilikovského román Vlastný životopis zla (2009) mal niekoľkoposchodovú štruktúru, v ktorej sa rovnako darilo akčným i meditatívnym hrdinom. V porovnaní s ním najnovšia kniha Pes na ceste vyzerá na prvý pohľad len ako také tralala, navyše podfarbené trúchlivou neodbytnosťou smrti a bezmocnej osamotenosti."
(celý článok tu: http://www.litcentrum.sk/recenzie/pes-na-ceste-pavel-vilikovsky) "Tralala" Vilikovského tvorby ma uchvátilo najviac z mnou uvedených kníh. Je to román s prvkami eseje, citlivý a dojímavý s ľahkým nádychom kritiky. Kritiky, ktorá nikoho neuráža, nikoho neodsudzuje, taká domáca a príjemná, lahodná pre uši našinca. Opisuje prekrásnu slovenskú náturu so všetkými úskaliami, nástrahami, strasťami. Vezieme sa v tom našom preplnenom autobuse, zmierení, naši, rodní, no „nedaj boh spustiť niekomu taškou očko na pančuche...“
Komentáre
Zverejnenie komentára